Pražský Strahov je na kopci, ktorý sa zrazu objavil v samom centre Stredočeskej metropoly. Opúšťam staré mesto a prudko stúpam zalesnením kopcom.

Zadýchaný sa zastavujem, aby som pozoroval nočné výhľady na historické budovy ukryté v zimnej tme. Napadne ma Kafkov román Proces a jeho pochmúrne opisy sychravej Prahy. Predstavujem si, aká musela byť začiatkom dvadsiateho storočia. Tento park v kopci je zvláštne miesto, nie sú tu žiadni ľudia, pripadám si ako na konci mesta. Úplný kontrast oproti pražským námestiam, ktoré sú preplnené japonskými turistami a dotieravými sprievodcami na segawayoch.

Na kopci ma v tme víta opitý muž mumlajúci vety, ktoré vzájomne nedávali zmysel. Vstupujem na Strahovské internáty, v mnohom sa podobajúce na bratislavskú Mlynskú Dolinu. Budovy v jednotnom slohu socialistického realizmu sú označené veľkými číslicami. Smerujeme k internátu s číslicou 7, kde by sa mal nachádzať legendárny Klub 007, ktorý funguje nepretržite od sedemdesiatych rokov a žije dodnes vlastným životom v neuveriteľnej zotrvačnosti.

2

Budova 7 je rovnaká ako všetky ostatné, ničím sa neodlišuje. Celé internáty pôsobia skôr dojmom akejsi lightovej verzie nápravno-výchovného centra. Uprostred je malé futbalové ihrisko, študenti berú zápas naozaj vážne, brankár práve nahlas kritizuje diery vo vlastnej obrane.

Zastavujem pred budovou. Nič nenasvedčuje tomu, že by v jej vnútri mal byť hudobný klub. Nesmelo otváram dvere, ktoré vyzerajú ako vchod do kotolne. Sú bez nápisu a pokryté fóliou, akoby sa niekto práve chystal vymaľovať okolie vchodu do internátnej pivnice  Na moje prekvapenie sa za dvermi naozaj nachádza Klub 007.

Je to tmavá pivnica, po stenách množstvo samolepiek a plagátov kapiel, o ktorých som nikdy nepočul. Klub je už slušne zaplnený a započul som, že dnes je vypredané. Bude sa nás na tom malom priestore tlačiť asi tristo.

Publikum tvorí rôznorodá zmes, z polovice mladšie ročníky hipsterského looku, zostatok ťažko niekam zaradiť. Nazval by som ju indiferentná zmes tridsiatnikov a štyridsiatnikov. Počuť veľa angličtiny a poľštiny.

Ako prví vystupujú mewithoutYou, o ktorých je zjavne trochu väčší záujem, ako o druhú kapelu večera s dlhým názvom, ktorá vraj spieva o idealistickom svete marxizmu. Vďaka nim môžem vidieť mewithoutYou konečne naživo, keďže sa na európske turné rozhodli vziať práve ich.

mewithoutYou v Prahe – krátky náhľad na koncert

Vezmem si fľaškového Gambrinusa (bezpečnosť plastových pohárov tu zrejme nikto nikdy neriešil) a obzerám si klub, ktorý si ešte pamätá  začiatky punku v Československu. Premýšľam, či sa táto pivnica s nízkym stropom dá normálne ozvučiť. Po prvých tónoch je jasné, že zvukár tento priestor pozná dokonale a zvuk je výborný. Celkovo je atmosféra fantastická, mám rád tieto klubovky, je to úplne iná emócia, ako na veľkých produkciách.

Po prvých tónoch vychádza na minipódium (či skôr dieru v stene) hanblivo pôsobiaci Aaron Weiss. Vyzerá, akoby to bol jeho prvý koncert. Setlist otvárajú post-hardcorové tracky z ranných albumov. Keď sledujem Aaronov expresívny spev a jeho typické poskakovanie, hovorím si, že ich hardcorové obdobie mám najradšej. Doteraz som sa totiž nevedel rozhodnúť, akých mewithoutYou preferujem, či tých post-punkových alebo neskorších indie-folkových.

4

Aaron sa medzi skladbami rozrozpráva o svojom tripe po Palestíne, ktorý s manželkou absolvoval pred turné.  Zvyšok kapely dorazil priamo zo Štátov a po dlhom lete z Pensylvánie boli zjavne vyčerpaní. Praha je prvou zastávkou ich turné. Aaron vtipkuje, že miesto ako Strahovská sedmička ešte nikdy nevidel.  Klub bez nápisu v pivnici podivnej socialistickej kocky je pre Američana zjavne kuriozitou. Nebol asi prvý, kto sa nad tým na tomto mieste zamyslel.

Gitary zahrajú prvé riffy January 1979 a preplnená pivnica jasá. Jasám aj ja, je to jedna z mojich najobľúbenejších. Celý klub spieva „backvocals“: I could be Your servant.  Nasleduje pokojnejšia Timothy Hay, Aaron sa dostáva z extatických nálad do pokojného spevu. Jeho prejav pripomína výkon zapáleného divadelného herca. Kapela dáva do hrania všetko, aj keď je to menší koncert, zjavne im záleží na tom, aby podali čo najlepší výkon.

1

Girarista sa po po ďalšej skladbe ospravedlňuje, že má problémy s krabičkami, nie sú jeho a musel si ich požičať.  Na zvuku nie sú tieto technické problémy poznať. Ten je naozaj taký, ako ho poznám zo štúdioviek. Som prekvapený, ako dobre a kompaktne znejú naživo.

MewithoutYou hrajú niečo vyše hodinu prierez celou tvorbou. Pre fanúšikov jedinečný zážitok. Vidieť to aj na usmiatych tvárach ľudí v prvých radách. Aaron pri svojich tanečných kreáciách pár krát obil s mikrofónom nízky strop a ohrozoval s ním všetkých na pódiu. Občas si odpľul, alebo sa skrčil do klbka na malom priestore, ktoré ešte zostalo medzi bicími a gitarovým kombom. Sledovať toto divadlo zo vzdialenosti troch či štyroch metrov je hlavnou výhodou klubového koncertu.

Malý veľký koncert v Prahe. MewithoutYou po rokoch na starom kontinente.

/Fotografie sú z nasledujúceho koncertu v Lipsku, použité s Klausovým láskavým dovolením/